Milo ma prekvapil postoj pacientov k lekárom-cudzincom

U informačních stánků v Hotelu NH Prague City na Smíchově byli 20. a 21. října také čeští a slovenští lékaři a lékařky, kteří už v některé z 34 zúčastněných nemocnic pracují. MT hovořil s MUDr. Lukášem Györgiem, který pracuje v Německu, o motivech jeho odchodu, jaké pracovní podmínky mu byly nabídnuty, co mu odchod přinesl z odborného hlediska, jak se v zahraničí uplatnil a zda zůstává otevřená možnost návratu.

Kde pracujete, na jaké pozici?

Pracujem v nemeckom meste Schluchtern, spolková krajina Hessensko, na pozícii Assistentarzt, sekundárneho lekára v odbore úrazová chirurgia, ortopédia a viscerálna chirurgia.

Proč jste se rozhodl opustit slovenské zdravotnictví, co bylo spouštěcím momentem?

Z toho dôvodu, pretože zdravotníctvo na Slovensku podla mojho názoru nemá žiadny prepracovaný system, v podstate je to chaotické, a takisto čo sa týka technologického vybavenia v nemocniciach a samozrejme, v neposlednom rade čo sa týka platov.

Jaké byly administrativní překážky, jak dlouho to trvalo, než jste si místo našel?

Kontaktoval som cez našu sekretárku na univerzite agenturu, ktorá sprotredkováva zamestnanie pre lekárov v zahraničí a následne, cez agenturu som riešil všetky potrebné dokumenty k zamestnaniu a takisto aj prvé pracovné miesto som získal cez agenturu. Agentura mi pomohla prakticky vo všetkom.

Nabídla Vám agentura více míst, nebo jen toto jedno, mohl jste si vybrat?

Ponukli mi viac pracovných pozícií, po následnom zvážení som šiel na pohovor a zaujalo ma to, prostredie, vedenie kliniky, budúci kolegovia, mal som z toho dobrý dojem a na základe prvého pozitívneho dojmu som sa rozhodol. Bol som jeden deň na hospitácii, v rámci hospitácie mi šéf poukazoval oddelenie, poukazoval mi centrálny príjem, zobral ma na operačný trakt, aby som sa pozrel, aby som videl celý chod nemocnice a oddelenia.

Vy jste přišel do Německa rovnou po škole, jako lékař bez specializace, rozhodl jste se až tam pro chirurgii?

Mojim cieľom bolo od začiatku štúdia vycestovať za prácou do zahraničia, konrétne do Nemecka. Vždy som chcel v odbore chirugia pracovať a po ponuke vhodného pracovného miesta sa to podarilo.

Jaké jste dostal podmínky pro vzdělávání, jak se lišilo od toho, co bylo na Slovensku?

Mne se to páči preto, lebo naše oddelenie ponúka asistentom pravidelne vzdelávacie kurzy, ktoré sú plne hradené klinikou, čo si myslím, že je velmi dobré, Jedná sa o certifikované vzdelávacie kurzy a školenia, ktoré následne pomáhajú v získaní atestácie. Takisto šéf robí pravidelne niekoľkokrát do mesiaca sedenia so všetkými asistentami, kde preberáme odborné témy, čo sa týka chirurgie, čo je takisto dobré pre ďalšie vzdelavanie.

Co vás na novém místě nejvíc překvapilo, zažil jste kulturní šok?

Nemal som kultúrny šok, práveže ma milo prekvapil postoj pacientov k lekárom cudzincom. Mám niekolko kolegov, ktorí nie sú tiež Nemci, sú z roznych krajín Európy, ale aj mimo Európy, napríklad mam kolegu zo Sýrie, kolegyňu zo Saudskej Arábie. Pacienti to však vnímajú tak, vy ste lekár, ja som pacient a nezáleží, akej ste národnosti, akej ste farby pleti, ste tu na to, aby ste mi pomohli a poskytli zdravotnú starostlivosť. Milo ma prekvapilo, že nemali nijaké výhrady voči tomu, že sme zo zahraničia, že by sa správali k nám podradne.

Jste dva roky v přípravě na atestaci, co vám práce tady přinesla z odborného hlediska?

Atestačný program v mojom odbore trvá minimálne päť rokov, samozrejme keď je viac asistentov, je potrebná rotácia - brušná chirurgia, úrazová chirurgia, ambulancia, centrálny príjem, intenzívna stanica, niekedy to teda trvá o niečo dlhšie.

Mladí doktoři v ČR říkali, že v zahraničí bývá vzdělávací program jasnější, že u nás se někdy plní některé povinnosti jen formálně.

My máme presne daný systematický rozpis, rok na oddelení, po roku presun na ambulancu na ďalší polrok, následne na intenzívnu stanicu. Minulý týždeń som mal sedenie so šéfom, kde sme diskutovali na tému rotácia. Býva to aj na Slovensku, človek by mal rotovať, lenže niekedy sa može stať, že je aj tri roky na jednej stanici a jednoducho je len na papieri, že by mal rotovať, v skutočnosti to tak nie je. Myslím si, že tu to funguje lepšie. Preto som aj povedal, že systém na Slovensku nefunguje.

Co naopak je na straně ztrát, co postrádáte?

Človek je ďaleko od domova, od rodiny, musí si naísť nových priatelov, začiatok po psychickej stránke bol pre mňa ťažký, lebo člověk je sám v cudzom svete, aj jazykovo na tom ešte nie je tak dokonale. Po tejto stránke si na to človek musí zvyknúť, musí si tým prejsť, nieje to jednoduché. Všetko má svoje plusy a mínusy.

Za ty dva roky už jste si zvykl?

Ano, ja už som si zvykol, aj jazykovo je to ovela lepšie, aj v nemocnici je vela Slovákov, vela Čechov, je pekné, že se stretáváme, nie sme sami, aj spolužiačku z univerzity tam mám, pracuje na internom oddeleni. Je to teraz lepšie ovela.

Můžete s odstupem hodnotit slovenský a německý zdravotní systém?

Robil som prax na Slovensku počas štúdia – líšia sa aj povinnosti lekára, čo sa týka behu oddelenia. Napřrklad u nás na Slovensku, odbery krvi robia všetko sestry. V Nemecku je to naopak, tam robí odbery, prevezy a všetky tieto praktické věci lekár. Keby som napríklad teraz prišiel na Slovensko, tak oproti slovenským lekárom som na tom v tomto smere o niečo lepšie, lebo nemám problém urobit odber, zaviesť perifernú kanylu a podobné věci.

Co rozhodnutí odejít znamenalo pro Vaše blízké?

Samozrejme, pre rodičov to bolo ťažké, ale nebolo to rozhodnutie zo dňa na deň, ako som už v úvode spomínal, už počas štúdia som urobil toto rozhodnutie, ja som ich na to viacmenej pripravoval. Oni sú šťastní, že ja som spokojný, chodia ma navštevovať relativne pravidelne.

Zůstává otevřená možnost, že byste se na Slovensko vrátil? Co by se muselo změnit?

Ako možnosť tu vždy je, ale minimálne do doby, kým si neurobím atestáciu v mojom odbore sa neplánujem vrátiť.

Zdroj: MT